Nepál 2014 - 7. deň: Namche - Pengboche
Ako sa likviduje odpad - hmla v Tengboche - dar od Lámu - The Big Mouse
Hneď ako sme vyrazili z hotela bolo jasné, že prišlo zhoršenie počasia. Začínalo mrholiť, sem tam snežiť. Z Namche sme šli na sever a kopec sme tentokrát obišli zprava až sme sa dostali na križovatku ciest po Everest a do Gokya. Túto smerovú tabuľu sme znovu uvideli za 10 dní. Nasledoval zostup k rieke a výstup do Tengboche. Cesta viedla cez rozkvnitnuté rododendrónové lesy, kvety pomaly zakrýval sneh. Tu sme sa prvý krát stretli s ekologickou likvidáciou separovaného odpadu. Po ceste sú pekné murované zberné miesta. Ibaže zrazu čierny dym. Likvidácia spočívala v splálení odpadu priamo za zbernou búdkou. Tengboche je niekoľko budhistických chrámov. Pre hustú hmlu sme ich vôbec nevideli. Keďže bol čas obeda, dali sme niečo v lodži oproti hlavnému chrámu. Bola plná. Ľudia sušili prádlo, poniektorí riadne zničení. Na obed zvyčajne dobre padla hustá rezancová polievka rôzneho druhu, zväčša instantná. Málokedy sme si dávali niečo výdatnejšie. K tomu black coffe, prípadne milk coffe. Vo vyšších výškach je milk z prášku, lebo tých málo kráv nedá mlieka pre toľkých turistov. Obsluha nám ochotne ukázala cestu smerom do Pengboche. Na čistinke boli asi tri chodníky, nech sa neopýtame, tak si určite vyberieme nesprávny. Správny šiel najmenej pravdepodobným smerom. Minuli sme čerstvý zosuv pôdy a kravu žerúcu kartónovú krabicu. Neviem prečo, ale toto je ich obľúbená pochúťka. Stúpali sme vyššie a vyšie, terén dostával vysokohorský charakter, čistokrvné skaly ako v Tatrách. Správnu cestu do dediny sme minuli, obišli sme celý kopec a dostali sa až na výšku 3900 mnm. Oblúkom sme trafili medzi domčeky. Oplatilo sa odmietnuť prvý, naozaj úbohý penziónik. Zato druhý bol asi najlepší v akom sme spali. A to nie len vybavením, ale hlavne srdečnosťou domácich. Rodiný podnik, majiteľ Putashi Sherpa, chlap mne po plecia, živý sa ako výškový guide komerčných expedícií. Bol 14x na Evereste, 5x Cho-Oju, 6x Ama Dablam. Hotelík viedla jeho žena, celkom pekná. Pomáhala dcéra, syn aj mama, stará sympaťáčka. Jej manžel tiež robil guida, zahynul na Evereste. Ona bola večne vysmiata, ako človek čo dobre vie o čom je život a malicherné starosti rieši za pochodu. Okrem nás boli dnu len dvaja hostia, starší talian a škót, tuláci za budhizmom. Škót mlel anlglicky a myslel si ako mu všetci dobre rozumieme. Tetuška prikladala do piecky sušené jačie hovná, bez problémov sme si mohli posušiť veci. Jedáleň v lodžiach v oblasti Everestu vyzerá inak ako pod Annapurnou. Po celom obvode je lavica, potom stoly, opačne a zboku stoličky, v strede piecka. Unifikovaná, všade mali rovnakú. Pri okienku modlitebný mlynček, domáci si každú chvíľu potočili, poslali svoje modlitby na vrcholky hôr, nikdy nezabudli pridať úsmev. Večer dorazil aj majiteľ, zbehol na pár dní domov z EBC, hore sa nedalo ísť kvôli zlému počasiu. Nezabudol sa niekoľko krát pochváliť aký je dobrý, však aj sa mal čím, načo falošná skromnosť. Didi nám dala po malej hnedej guľôčke, dom navštívil v ten deň Láma, práve boli sviatky. A poslal pozdrav aj nám. Guľôčky boli urobené z kvetov, zjedli sme. Neuškodili, skôr sa dá povedať že mali dobrú chuť. Ako sme tak posedávali pri piecke a hrali karty, zrazu sa ozvali z povaly nad nami rýchle dosť hlasné kroky. Pozrieme na seba, tipovali sme psa alebo dieťa. Tetuška sa iba široko usmiala a povedala: Maus. Poniektorým zmrzol úsmev na tvári. V tento večer som prvý krát spal v páperovom spacáku a nie pod čínskym paplónom. Pochopil som, že som mal tak už dávno urobiť.